Prosinec 2008


Pohrešovaný čierny anjel

5. prosince 2008 v 18:45 | aslannko
hm .....čo k tejto básničke..... ako je dosť dlhá .....hm..... neviem či sa vám bude chcieť ju čítať ....a ako vznikla?? ......sama neviem najprv som len tak písala lebo sa mi chcelo len tak písať a sledovať moje písmo.... no lenze potom som na to zabudla a tak som sa do toho pohrúžila ,že vzniklo toto.....hm....aspoň som zo seba vytiahla ,čo všetko ma trápi...to je asi všetko


Ách ty pohrešovaný
Ešte musíš žiť,
Je to na tebe
Ako budeš ďalej sniť.


Len neublíž sebe
Na mne nezáleží
Len priviesť lásku naspäť k tebe
je len na tebe na čom ti záleží


Rozhodni sa ako ti len vyhovuje
Len neublíž sebe

A hlavne ma tu nenechaj samú hniť
V očakávaní tvojho dobra

Možno láska ťa vedie niekam

Kde tvoja duša stráca význam
Ale ak ťa to dovedie k tým krídlam čiernym,
Zavolám pár vrán čiernych

a prekročím ten nekonečný priesmyk.

Ách ty pohrešovaný

Snažíš sa tu ešte pre niekoho žiť
Je to však len na tebe
Ako budeš ďalej sniť.

Moja duša bude lietať

Vykrikovať tú smutnú baladu sveta
Možno raz aj uvidím teba

Aj keď mi to naháňa strach.


Cesta tvoja nekončí

A ty to možno vieš

Aj keď tvoje srdce kričí
Nikdy už nedostaneš to čo chceš.
Cesta tvoja nekončí
A ty to vieš
Raz ti na ňu konečne aj slnko zasvieti
Čo už potrebuješ

Ách ty pohrešovaný
V srdci sa ti skrýva anjel
Je dobrom pohrešovaný

Nedávno som sa s ním stretla vo sne.

Ten sen bol ako rozprávka
Ako sa to len rozpráva!

Ja to už dávno neviem
Pretože ten smútok nerozpoviem

Desiata
kapitola odbila pre mňa
Pre teba ešte nie , to si váž

Neplač pre tú baladu sveta osudu
A ďalej žiť sa snaž
Zabudni na všetko a začni od znova
Zabudni na to prekliate
Ktoré sa objavuje znova
Tak choď pomaly od začiatku
A vyhne sa ti pohroma.

Život je veľká dope show
Každý má však inú drogu
Každý je závislí od snov
Len všetky majú inú podobu

Droga tá krásna láska

Ktorú si ty stratil
Privedie ma niekam
Kde už dávno chcem žiť

Je to šialenstvo
Táto droga
Stačí ju len zničiť
A budeš ďalej žiť.

Možno ma odvedie niekam
Kde už nebudem môcť sniť
Potom ťa oveje chladný vietor
Ktorý sa to tiež snaží pochopiť.

Tak nesmúť ,neplač
Lebo svoje srdce už naspäť nezískaš
Šlap po tej ceste ,ktorá je mokrá od dažďa
Je to lepšie ako samovražda
Aj keď slzy krvi tečú furt
Treba tomu nejako uniknúť
Aby si sa zachránil od tej balady
Balady ,ktorá má šepot lákavý

Cesta tvoja nekončí
A ty to vieš
Aj keď
tvoje srdce kričí
Nikdy už nedostaneš to čo chceš.


Raz ti na ňu lúče slnka zasvietia

A ty zistíš že tvoje srdce už nekričí

Budeš rád ,že si poslúchol hlas

A dal si tomu čas




Milan Rúfus

1. prosince 2008 v 20:46 | aslannko
Charakteristika jednou vetou:
Básnik - filozof a humanista, majster metafor a neobyčajne pôsobivých čistých obrazov; jeho poézia predstavuje osobitý, originálny svet myšlienok, ktorý je trpko pravdivý a pritom posilňujúci - Rúfusovo dielo sa radí k vrcholom slovenskej poézie 20. storočia.

Životopisné údaje:
Narodil sa 10. decembra 1928 v liptovskej dedine Závažná Poruba. Verše písal už ako deväťročný. Doma bol jeho prvým kritikom otec (murár, ale aj vášnivý čitateľ, ochotnícky režisér a herec). Rúfus študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde ho učil slovenčinu aj básnik Július Lenko. Už vtedy začínal publikovať v časopise Prameň. Potom vyštudoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po ukončení štúdia zostal na univerzite a prednášal na Katedre slovenského jazyka a literatúry dejiny českej a slovenskej literatúry 19. a 20. storočia až do odchodu do dôchodku v roku 1989. Medzitým dva roky pôsobil vo funkcii lektora slovenčiny a češtiny na univerzite v Taliansku. Žije v Bratislave.

Diela:
Už Rúfusova prvá básnická zbierka Až dozrieme z roku 1956 sa stretla s mimoriadnym ohlasom literárnej kritiky i čitateľov. Autor sa v nej predstavil svojským "rúfusovským" uhlom pohľadu a jemu podriadil aj poetiku - je to poézia prostá, citová, jasná, esteticky pôsobivá. Básnik citlivo vníma krásu, ale i tragiku života, v kontraste s predchádzajúcou básnickou tvorbou jeho zbraňou je vnútorná pravda a nie vonkajšie heslá. Práve verše plné životnej pravdivosti a odpor ku klamaniu sebe i iným oslobodili slovenskú poéziu z otroctva ideológie, schematizmu a falošného "revolučného" optimizmu.
Okolnosti spôsobili, že Rúfusova poézia, ktorá vznikla a bola pripravená na vydanie už pred zbierkou Až dozrieme, vyšla knižne až po nej, a to v zbierkach Chlapec (1966) a Chlapec maľuje dúhu (1974). Svojím charakterom je to poézia blízka prvej zbierke.
V šesťdesiatych rokoch vydal aj zbierku Zvony, knihu esejí, úvah a rozhovorov Človek, čas a tvorba, zbierku Triptych, v ktorej vyšli predtým nevydané básne z predchádzajúceho desaťročia a knihu esejí Štyri epištoly k ľuďom. Prihlásil sa v nej k svojim tvorivým i ľudským koreňom - kresťanskej duchovnosti, premietnutej do obrazu detstva a domova.
V roku 1972 vyšla zbierka Stôl chudobných. V 70. rokoch vydal svoje originálne básnické verzie "detského vnímania" slovenských rozprávok v dvoch dieloch Knihy rozprávok a v knihe Sobotné večery. Vznikli na základe citlivého básnikovho dotyku s ľudovými rozprávkami predovšetkým z Dobšinského Prostonárodných povestí.
V deväťdesiatych rokoch na ne nadviazali podobne autorsky poňaté knihy pre deti Modlitbičky, Nové modlitbičky, Zvieratníček a Pamätníček.
V roku 1981 Rúfusovi vyšla básnická skladba Óda na radosť. Hlbokým ponorením sa do sveta hudby a ľudského údelu a tiež silou básnického výrazu je možné ju porovnávať s dielom V. Holana Noc s Hamletom. Nasledovali eseje Rozhovory so sebou a s tebou a Epištoly staré i nové, knihy básní Murárska balada, Prísny chlieb, v roku 2002 Život básne a báseň života - úvahy o umení.
V Rúfusovej poézii má osobitné postavenie obrazné vyjadrovanie. Básnik starostlivo vyberá každé slovo, metafora je preňho "stavebným princípom básne", okom, ktorým sa básnik pozerá a vidí neopakovateľnú poetickosť a emocionalitu.
Osobitný rozmer jeho poézii dávala spolupráca s výtvarníkmi - projekty spojenia básnického umenia a výtvarného umenia do knižných "dvojspevov" (ako ich nazýva Rúfus). Najskôr spolupracoval touto formou s umeleckým fotografom M. Martinčekom (Ľudia v horách, Kolíska). Poézia bola svojráznym výkladom k fotografiám, fotografie zasa umocňovali silu slova. O podobné spojenie išlo v ďalších knihách, pre ktoré sa partnermi "dvojspevu" stali Ľ. Fulla a M. Bazovský.
Najnovšou zbierkou (podľa básnika jeho testamentom) je zbierka Báseň a čas, ktorá vyšla v roku 2005. Milan Rúfus je známy nielen ako básnik, ale tiež ako literárny vedec, esejista a prekladateľ.

1. úryvok: Čo je báseň (zo zbierky Zvony)
Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty soli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať času. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.

Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.
Socha, Žena Lótova -
to je báseň.